Preložených 100%

Ottoborg

Quater spravil Ottoborga ako kráľa a urobil aby bol stále šťastný.

Ottoborg si spravil troch robotov ktorí mu pomáhali spraviť sedem malých domčekov. Roboti sa volali Appie, Togor a Bil. Appie vedel dobre kopať, Bil budovať domčeky a Togor maľovať. Preto sa hovorí že keď je niekto dobrý maliar tak je Togor.

Keď boli domčeky hotové, Ottoborg si stvoril sedem synov ktorí bývali v domčekoch: Hypen Nupen, Petri Alfonzo, Willie Trombone, Aloh Al, Derradious Hapsicom (ktorému hovorili Creeker), Hondo a Ed.

Ottoborgových synov sa dá ľahko spoznať podľa krúžku ktorý majú na hlave. Niekedy keď išli, tak sa im krúžky zachytávali na konáre.

Ottoborg zabudol spraviť gravitáciu a tak sa jedného dňa jeho svet rozpadol na kusy a jeho siedmi synovia a traja roboti sa vznášali nad tým celým.

Zrazu kúskom pôdy na ktorom bol Hypen prešiel chvost kométy Pyrageorge ktorý bol plný semien lebo kométa prešla cez atmosféru planéty Berpie.

Hypen si na svojom kuse pôdy semienká zasial a po čase z nich vyrástli kvety. Hypen si kvety často zaplietol na krúžok čo mal na hlave.

Vypestoval si veľké množstvá kvetov ale to ho neuspokojilo. Chcel byť totiž Kráľom kvetov, taký aký nemá nikde konkurenciu. Síce nevidel nikoho iného kto by pestoval kvety, ale namýšľal si že inde je mnoho bytostí ktoré majú veľké polia plné všelijakých kvetov ktoré zozbierali zo všetkých možných svetov.

Rok čo rok mal Hypen stále viac kvetov. Vytvoril hnojivá aby mu lepšie rástli. Ak uvidel že v jeho kvetoch rastie nejaká iná bylina, rýchlo ju vytrhol a hodil na kompost. Vždy ho to tak rozrušilo že celú noc nespal. Ale nech mal kvetov koľkokoľvek, stále mu to nebolo dosť.

Kus pôdy sa snažil každý rok vyprodukovať viac a viac kvetov a dlho sa mu to aj darilo. Ale Hypen sa stále pýtal:"Vie vyprodukovať táto pôda aj viac?" Po istom čase však pôda začala produkovať menej a menej. Potrebovala si totiž odpočinúť. Hypen pôdu stláčal aby produkovala viac, ale nepomohlo to.

Čím viac sa usiloval zvýšiť počet kvetov tým menej sa mu to darilo. Každý rok výnos klesal 10-násobne.

Ak Hypen našiel čokoľvek čo nebol kvet, vyhodil to do kompostu.

Ako na pôde rástlo stále menej a menej kvetov, Hypen bol smutnejší a smutnejší. Jeho krúžok mu stále viac ovísal. Jeho túžba aby bol tento kus pôdy krásne miesto plné kvetov zomrela. Keď odumrel posledný kvet, bol Hypen Nupen strašne neštastný. Ale vo vyčerpanej pôde postupne začali rásť viniče. A tak si ich Hypen začal pestovať.

Wiliamov kus pôdy odletel do vesmíru aj s červeným domčekom v ktorom bol Wilam. Ottoborg ho doteraz ešte nevidel.

Čo Ottoborg nevedel bolo to, že Wiliam letí do najnebezpečnejšej časti vesmíru v ktorej žijú stvorenia z názvom Viktori. Viktor je stále strašne hladný, má obrovskú pusu s tesákmi a je celý chlpatý.

Štyria Viktorovia hneď zočili že ku nim Wiliam letí. Wiliam je priateľský a tak sa vystrčil z domčeka a zamával na Viktorov: "Haló, chlpatý priatelia!"

Viktorovia zjačali od radosti keď ho zbadali. Lenže zbadal to aj robot Bil. Rýchlo natiahol svoje tri ruky a zachytil Wiliamov kus pôdy. Pritom dupol akurát na kus zeme kde boli Viktorovia a tak ich rozpučil na palacinku.

To ráno sa Wiliam naraňajkoval pri štyroch rozpučených Viktoroch a zobral si ich prikrývky na chladné noci. Wiliam a Bil sa stali priateľmi a ďalej plávali prietorom. Až raz v diaľke niečo zbadali... Vyzeralo to že je tam niekdo v núdzi.

Aloh Al si zobral zápisník hneď po tom čo sa Ottoborgov svet roztrieštil na kusy a spravil z neho denník. Tu je:

Môj kus pôdy prešiel cez zvláštny oblak modrého plynu. Oblak bol väčší ako viaceré svety čo som videl. V mihu som sa rozhodol a skočil som na ten plyn. Dopadol som na pružný povrch.

Uf! Som unavený! Konečne si pospím. Bol som totiž hore odvtedy kým sa Ottoborgov svet nerozpadol.

Neviem ako dlho som spal, ale zobudil som sa na to že niečo lezie po mojej nohe! Pričapol som to rukou, a zistil som že je to nejaká žltá škvrna. Ako som po nej chňapol, rozmliaždil som ju! Zrazu som začul zvláštny hluk.

Okolo mňa bol zástup veľmi malých bytostí. Určite museli niektoré z nich odpadnúť keď uvideli ako som jednu z nich omylom zapučil. Všetky sa na mňa pozrerali ale žiadna sa neodvážila na mňa vyliezť.

Najväčšie z nich boli asi také veľké ako môj palec. Každá bytosť mala veľkú hlavu ale celkovo boli bytosti dokonale okrúhle. Vyzerali ako melón!

Ich hlava sa od tela dala rozlíšiť pomocou tmavej čiary medzi nimi. Každá bytosť na nej mala ústa ale oči, uši a nos boli takmer nerozoznateľné.

Bol som veľmi hladný, lebo som cestoval štyridsať dní a nocí a tak prvé čo ma napadlo bolo zjesť ich. Ale napokon som sa rozhodol že to neurobím. Naznačil som teda že chem jesť, a akurát vtedy mi zaškvŕkalo v bruchu. Ako sa zdalo, bytosti pochopili že som hladný a doniesli mi nejaké zelené kryštály. Keď som ich ochutnal, zisti som že to bol nejaký zelený žuvací cukor. Zdalo sa mi že sa mi z nich robia tvrdé zelené myšlienky.

Keď som všetko zjedol, bytosti mi hneď doniesli ďalší zelený cukor a spolu s nim aj pohár(aj keď pre ne to musela byť vaňa) a v ňom zelené víno. Chutilo mi tiež a zdalo sa mi že z neho mám mäkké zelené myšlienky.

Keď na mňa "Veľké hlavy"(tak som ich nazval) hovorili, nič som im neporozumel. A tak som si radšej ďalej pil ich víno.

Jedna bytosť čo na mňa najviac rozprávala, vyzerala že je ustarostená. Myslím si že je to otec týchto bytostí. Keď niečo rozprával tak pritom podivne tancoval. Vyzeral naozaj hlúpo.

O niekoľko týždňov keď na mňa otec znovu hovoril, nejaké veľké hlavy vo farebných tričkách na mňa vyliezli a začali robiť zvláštne veci. Jeden jazdil v mojom krúžku, druhý sa ponoril do sudu z vodou a iný robili saltá na mojich troch hrotoch čo mám na hrudi. Asi je to nejaký druh ich zábavy.

Deň po dni prebiehal stále rovnako: jedol som zelený cukor, pil zelené víno a pozeral na otca ako sa mi voľačo snaží povedať. Zvyčajne som sa na nich usmieval alebo som sa ich snažil napodobniť. Nebudem si písať denník pokiaľ sa nestane niečo zvláštne.

Ako dlho som tu bol? Neviem, keď sa nič nedeje je ťažké sledovať čas. Raz keď mi otec znovu niečo hovoril tak prešiel pár krokov a začal ukazovať rukami. Myslel som že je to ich tanec tak som vstal a skúšal som ho napodobniť. Otec však z toho nebol spokojný.

Tak som to skúšal znova a znova a išlo mi to čím ďalej tým lepšie, keď sa zrazu na mňa zniesla spŕška jedla! Pomyslel som si že to je nejaká ďalšia časť tanca tak som skákal ako divý a snažil som sa chytiť jedlo do úst. Išlo mi to dosť dobre, lebo som mal omnoho väčšiu pusu ako tie malé bytosti. Možno preto ma vybrali na túto časť tanca.

O chvíľu sa sem zišli všetky veľké hlavy a hádzali na mňa jedlo. Snažil som sa s nimi udržať krok ale nešlo mi to. Obávam sa že veľa tých veľkých hláv nemali dobré úmysly lebo veľa jedla mi dopadalo na telo. A nezdalo sa že by chceli prestať.

Bytosti spravili okolo mňa veľký kruh a kňučali a škriekali. To som už nevydržal a prekročil som ich. Ale oni hádzali stále! Až keď som odišiel dosť ďaleko prestali.

Hneď prestali kňučať a začali odušu tlieskať. Otočil som sa aby som ocenil to že sa mi odmenili za môj tanec, ale oni na mňa začali znovu hádzať jedlo! Otočil som sa naspäť a odišiel som. Nechcelo sa mi pokračovať v ich zbesilom tanci.

Po chvíľke kráčania som uvidel ďalšiu skupinu rovnakých bytostí. Keď som ku nim prišiel boli ticho, nekňučali ani neškriekali.

Ale po chvíli som uvidel že úplne rovnaké neboli. Mali menšie hlavy a na nich zreteľné oči, uši a hlavne nosy. Niektorý z týchto nosáčov(tak som ich nazval) prišli až ku mojim nohám.

Potom začali všetci nosáči tlieskať a vyskakovať do vzduchu ako pominutý. Po chvíli sa utíšili a spravili cestu pre jedného nosáča ktorý prišiel ku mne.

Vyzeralo to že tohto nosáča všetci ostatný rešpektujú. Pomyslel som si že toto je otec týchto bytostí. Niečo mi začal hovoriť, ale nič som mu nerozumel. Stále som sa na neho iba usmieval. Keď dohovoril, rozhodol som sa že mu aj ja niečo poviem.

"Dobre, to je naozaj pekné, že ste ma prišli všetci pozdraviť. Viete, už som nemohol vydržať že veľké hlavy na mňa pri tanci stále hádzali jedlo. Rozumiete mi?"

Usmial som sa a čakal že sa niečo stane. A stalo sa! Všetci nosáči sa zdvihli a odišli preč. Rozhodol som sa čakať na tomto mieste. Bol som tu dni a dni ale nosáči na mňa zabudli.

Po týždni som bol už poriadne hladný ale nosáči ktorý prešli okolo mňa na mňa len pozreli a šli ďalej. Väčšinu dňa trávili tým že pľuvali. Bolo to naozaj nechutné. Neviem prečo som si to predtým nevšimol.

Potom som si všimol že všetka ich potrava pochádza z toho kam pľuvú! Jedlo zo slín! Akurát nadišiel čas zberu a takku men nosáči po prvý raz prišli a ponúkli mi to odporné jedlo. Ako som ho mohol zjesť? Zdvihol som sa a utekal preč.

Cítil som sa strašne osamelý. Nemohol som byť medzi nosáčmi a nechcel som ísť ani ku veľkým hlavám aby na mňa znovu nezačali hádzať jedlo.

Teraz keď som prišiel do stredu modrého plynu uvidel som cez neho že sa sem niečo blíži. Bolo to stále väčšie a väčšie.

A vtedy som sa roztancoval od radosti! To čo sa blížilo bol môj kus pôdy na ktorom som bol keď sa rozpadol Ottoborgov svet. Teraz krúži okolo tohoto plynu a príde sem! Vykríkol som: "Ja som najšťastnejší zo všetkých synov Ottoborga!"

Keď bol kus pôdy pri mne blízko, napäl som všetky sily a skočil. Podarilo sa! Som "doma" zatiaľ tri minúty a akurát som sa vyhovoril do svojho denníka. Dúfam že už nikdy...

Tu sa denník náhle končí. Hovorí sa že v tej chvíli keď sa Aloh Al viezol na kuse pôdy, ten narazil do špinavého oblaku. Aloh Al sa neudržal a spadol do neznáma. Nikdo ho už viac neuvidel.

Creekerov kus pôdy bol najväčší zo všetkých a bol plný jazier. Bolo ich viac než pôdy. Creeker žil na tomto kuse mnoho storočí a spravil si sochy lyžičiek a košov plných bochníkov.

Creeker vyrábal sochy zo suchej pôdy. Vždy keď sa mu už nejaká nepáčila, hodil ju do jazera a tie teda pokrývali stále viac plochy.

Creeker bol na svoju prácu veľmi kritický a vždy sa mu zdalo že jeho socha nevyjadrila to čo ňou chcel povedať. Bol z toho frustrovaný.

Nevedel presne čo jeho sochám chýba, ale cítil že to stále nie sú také ako by si predstavoval.

"Keby boli trochu väčšie..." hovoril si stále. Svoj posledný výtvor si potom odtiahol do najbližšieho jazera.

Bol na to stále zameraný a keď ho neuspokojila ani veľká socha červenej žiarovky tak si už svoje sochy prezeral iba veľmi krátko a hneď ich odtiahol do jazera.

Najväčšia socha ktorú Creeper spravil bolo bábätko ktoré drží jablko. Bola taká veľká že Creeper musel použiť laná na to aby ju mohol dorobiť.

Ale znovu si povedal" Nie, nie, nie. To už vôbec nie!" Potom Creeker chcel zhodiť sochu do jazera. Tá ale bola primoc ťažká a tak sa neprevrhla ale začala postupne klesať do jazera. Creeker chcel začať stavať novú sochu(chcel spraviť veľké kliešte ako kopú do pieskového vedierka) a tak neuvidel obrovskú vlnu ktorá ho vyhodila do vzduchu. Keď dopadol na zem tak sa rozhodol že už nebude robiť také veľké sochy a bol už spokojný aj s menšími.

Kus zeme na ktorom bol Hondo narazil na obrovské zviera ktoré žilo na nepomenovanej planéte. Hondo si myslel že ani nezistilo že doňho narazil. Bolo oproti nemu strašne veľké.

Hondo spravil niekoľko ciest po zvierati a zistil že nieje všade rovnaké. Niekde bolo hnedé a po pár krokoch žlté a tak ďalej. Bolo pevné a hladké. Keď došiel na okraj tak sa mu žalúdok zatriasol tak, že skoro spadol. Zem bola strašne ďaleko. Keby skočil určite by sa roztrieštil.

Išiel teda ďalej a po dlhom čase sa dostal zvieraťu na šiju. Nevidel mu ešte na hlavu lebo bola ďaleko.

Hondo sa rozhodol že pôjde ďalej až keď si pospí. Uložil sa teda a pospal si. Ráno sa zobudil a keď prešiel ešte kúsok tak zistil že je na najvyššom mieste zvieraťa.

Edov kus pôdy sa navždy točil na mieste.